in Nezaradené, Postrehy, Školstvo

Veríte v Boha?

To bola otázka, ktorú som dostal od svojich študentov pred koncom vyučovania, keď už bola trošku voľnejšia atmosféra. Mierne ma takáto otázka zaskočila, nečakal som, že práve to zaujíma študentov. Neskôr tu otázku doplnili “alebo v čo veríte?

Pred príbehom

Preto som sa ich spýtal, “prečo vás to zaujíma?” Dozvedel som sa, že niektorí z nich veria a iní nie. Tí, ktorí neveria chceli dôvod, aby sa mohli posmievať tým, ktorí veria. Premýšľal som, čo povedať. Nechcel som klamať, ale ani som nechcel dať šancu rozpútať hádku. Odpovedal som “verím vo vedu“. V tom sa rozpútali posmešky od neveriacich študentov ku veriacim. Nemohol som to nechať tak, a preto som povedal “Chlapci, ukľudnite sa, sadnite si a počúvajte. Poviem vám jeden príbeh, ktorý sa mi stal“.

Príbeh

Stalo sa to na základnej škole, možno v druhom ročníku, už si nepamätám presne. Bolo to dávno. Jedného dňa sme mali predmet s jednou nemenovanou súdružkou učiteľkou. Nie, nie je to nadávka, vtedy sme ozaj mali súdružky učiteľky. Ta učiteľka počas výkladu rozprávala zaujímavý príbeh o V. I. Leninovy. Bol to hrdina. Hrdina, ktorý trpel. Bol niekde zavretý a písal tajné listy citrónovým atramentom rodine a priateľom. Obľúbili sme si ho a mali sme ho radi.

Neskôr, možno rok na to, sa udiali veľké veci v Československu. V televízií sme sledovali revolúciu, ale nerozumeli sme jej. Nevedeli sme čo sa robí a čo to pre nás znamená, veď ako sme sa o to mohli zaujímať, keď sme boli deti na základnej škole? Jedinú zmenu, ktorú sme postrehli, bola zmena oslovenia pedagógov. Už sme nemali súdružky učiteľky, už sme mali pani učiteľky. Pani? Prečo? Nevedeli sme a ani nám to nikto nevysvetlil.

A opäť sme mali vyučovanie s tou istou, už pani učiteľkou. Znovu si už nepamätám na názov predmetu. Ale viem, ako sme sa dozvedeli, aký bol ten V. I. Lenin zlý človek. Už to nebol hrdina, ale zločinec. Z rozprávania sme mali dojem, že je to netvor. V našich malých detských hlavičkách začali kolovať mnohé otázky:

  • Prečo bol zlý?
  • A prečo bol predtým dobrý?
  • A prečo pani učiteľka tak zmenila názor?
  • Čo sa zmenilo, že už nie je dobrý?
  • A prečo už nie je učiteľka súdružka?

Časom niektorý z nás pochopili. Nemôžeme sa spoliehať na to, čo je nám predkladané ako pravda. Nemôžeme iba surovo brať informácie také aké sú. Veď čo je to pravda? Je iba jedná? Je nemenná? Je trvala? Stará známa otázka hovorí: “je pohár poloprázdný alebo poloplný?”.

Po príbehu

Zavládlo v učebni ticho. Všetci mlčky hľadeli “do blba”, a premýšľali. Tu chvíľku som využil a povedal: “Je jedno v čo veríte, ak veríte z presvedčenia. Ak to je vaša pravda, lebo pravda nemusí byť iba jedna. Len musí dávať zmysel. Aspoň Vám. Ale keď už v niečo veríte, alebo neveríte, majte na to dôvod. Pátrajte po tom, a neberte informácie iba preto, že sú vám predkladané alebo pre to, že tam patrí väčšina.

Komentár: Odborný výcvik trvá 7 hodín denne, nie 45 minútových, ale 60 minútových. Je priestor pred koncom vyučovania sa aj porozprávať. Aj o iných veciach ako odborných – napríklad aj o živote. Správny pedagóg má okrem vzdelávania aj vychovávať. A prinútiť žiakov premýšľať je v dnešnej dobe výhra.

PS: Ospravedlňujem sa, že tento blog nie je napísaný v súlade s normou. Ale, nemal som chuť pátrať po norme a študovať, ako správne uverejňovať citácie. Ďakujem za pochopenie. 🙂

Pridaj komentár

  1. Na toto by som si dovolil použiť ťiež citát nemenovanej osoby “Nato aby sme zistili, čo je pravda musíme zomrieť.” A toho som aj ja zástancom neviem čo je pravda ale tiež verím V nejakú vyššiu podstatu našho bytia bytia vesmiru nejakého počiatku nech už je to Alah, Jahve alebo nejaké iné pomenovanie.